Kožené jablká a babie leto

Zbieram jablká, kožené. Majú hrubšiu šupku, sú sfarbené žltou farbou svetla skorého babieho leta. Prichádzam pri strom. Naťahujem sa k stromu. V tráve svietia biele hlavičky šampiňónov. Všetko je tu divoké, neobrábané. Trávu kosia len ovce. A aj tá sa lepí k hlavičkám hríbov alebo k popadaným plodom stromov. Spomínam na výstavu odrôd jabĺk, ktorú som absolvovala ako dieťa vďaka ekologickému krúžku na ZŠ. Tvary, veľkosti, farby, latinské názvy. Pozorne som skúmala rozličné rukopisy záhradkárov,pestovateľov. Všetko dôkladne uložené na tanierikoch, na bielom obruse a v presných rozostupoch. Jedno z nich bolo jasným víťazom jesene. Do sadu som nevošla asi desať rokov. Odradzovali ma isté spomienky. Sused si to tam dokonca ohradil elektrickým plotom, v noci mu totiž niekto chodil kradnúť rajčiny (desať kilo).

Sprevádza ma jemný vánok, svetlo neskorého leta (20.9.2024), na protiľahlom kopci dokonca rašia prvé neobyčajné jesienky obyčajné. Všímam si zvuky listov, oviec, jabĺk padajúcich a duniacich na zem. Tuc! Príroda je žltá - topinambury, fialová - jesienky, hnedastá - suché vysoké lúčne trávy, červená - dozrievajúce šípky a bledozelená - chmeľ. Ponožky mi zakrývajú členky a sú príjemne mäkké. Vykračujem si slovenským chodníkom vyšľapaným zverou ako v indickej bavlnke. Cca po členky sa mi lepia nažky s ostňami repíka (vonia jablkovou vôňou). Zbieram ich a počítam koľko sa ich prilepilo - 28. Z nejakého mne neznámeho dôvodu majú najradšej šnúrky od topánok. Pôda je rozhrabaná od divých prasiat, keď prechádzam popri kríkoch, pískam, tlieskam a občas aj niečo zakričím. Pri kriku v prírode cítim veľkú slobodu. Príroda je jediným miestom kde si spievam. Sama sebe. Rada vyjdem na kopec, pozorujem dolinu (auto nezmyselne sa pohybujúce po protiľahlej lúke, srnky, cesta vedúca do lesa, zoskupenie briez, motorkár, zvoniaci kostol, plynúce mraky, zatiaľ zelené stromy).

Nagymama keď čistí hríby. Vždy opačnou stranou malého nožíčka s plastovou rukoväťou (občas červená, občas bledomodrá). Jej vlastný malý rituál. Použité noviny (neskôr letáky z obchodných reťazcov, príliš farebné, plodnice na nich tak nevyniknú). Všetko si na ne pekne rozloží, čepeľou si občas zreže aj pridlhý  necht. Tie nože má podľa mňa minimálne 40 rokov. Všetko si usporiada na stôl a úprimne sa teší z toho čo našla. Nájde aj v marci, aj v novembri a podľa jej vlastných slov aj "v piči". Hajnáčka in her heart. Voňajú krásne a moje najobľúbenejšie sú, nielen kvôli názvu, pôvabnice. Majú hladký klobúk a krásny vláknitý fialový hlúbik (odtieň jesienka). Jej rezy sú presné a rokmi dotiahnuté k dokonalosti. Svoj kúsok lesa suší v prievane, starostlivo prevracia, mrazí a ešte aj zavára. Fascinuje ma jej odhodlanie aj v tomto pokročilom veku blúdiť prievidzským prílesím.

Prítomnosť (život) v krajine mi prináša chvíle radosti a vďačnosti. Nosenie si vody v bandaske do vonkajšej sprchy vyrobenej zo second hand lát. Svietenie si v tme. Skláňanie hlavy pri prechode popod nízky prah. Pavučiny medzi stromami. Kvety jabloní premenené na jedlé obrovské plody. Padajúce orechy. Studený večerný vzduch. Plná obloha hviezd. Tieto (a im mnohé podobné) veci sa stávajú súčasťou môjho dňa. Žijem s nimi. A to sa mi páči. Ráno, dopoludnie, obed, popoludnie, večer. Všetko je ohraničené prírodou a jej prvkami. Počas rokov sa tu vystriedalo mnoho mojich priateľov, spoločne tu zakladáme oheň, stolujeme, spíme, pijeme kávu zo skla, hojdáme sa alebo čítame v hamaku pod orechom, kúrime v kachliach, zbierame byliny, pijeme z nich čaj, svietime petrolejkou. Niekedy zo srandy obraciame sakrálne predmety, napríklad drevený kríž. Do diy sväteničky nalievame pálenku. Tancujeme.

Chalupu prevoňal jemne prihorený jablkový koláč. Vidím sa ako hľadím na lístky myšieho chvosta a zapínam si zips na fliske. Pozorujem sa z mesta v blízkej minulosti. Opustila som lúčny chodník. Na svoje miesto priletela straka. Hloh bol jej, mala to pod ním označkované. Ukladám spomienku. Je sfarbená žltou farbou svetla skorého babieho leta.